Projekt potulnej galérie vznikol v roku 2017 ako iniciatíva bývalých študentov Kurátorských štúdií a na podnet Juraja Čarného. Trval dva týždne a odštartoval v Trenčíne na Pohode, odkiaľ vyrážal do ďalších miest po celom Slovensku. Na pár otázok mi ochotne odpovedala Hana Kucharovičová, ktorá sa na projekte podieľala spolu s Antóniou Belicovou a Jurajom Čarným.
Projekt sa zameral na vtedy veľmi medializovanú tému utečencov, ale aj stále aktuálny problém rasizmu a fašizmu, či xenofóbie, ktorý je silný nielen na Slovensku, ale aj v ďalších okolitých krajinách. Cieľom, ako uvádza Hana, bolo zvýšiť záujem ľudí o súčasné umenia a kultúru. Zamerali sa hlavne na problematiku už spomínaného rasizmu a fašizmu. V prvom rade chceli aby sa na túto tému pozreli ľudia z tzv. „hladových dolín“ iným uhľom pohľadu.
Každý z členov tímu mal inú motiváciu prečo sa do projektu pustil a čo ho viedlo k jeho vytvoreniu. Pre samotnú Hanu to bola jej skúsenosť nielen z Pekingu: „Mňa osobne záujem o miesta, ktoré nežijú bežne kultúrou a umením. V Pekingu som videla galériu Arrow Factory, ktorá sa nachádza uprostred spleti uličiek, kde sa býva a je prístupná pohľadu z ulice cez sklo 24 hodín denne aj pre obyčajných obyvateľov, ktorí o súčasnom umení nemajú ani potuchy a český projekt Buňka, ktorý sa nachádza v parku na sídlisku, kde vytvára priestor pre zamyslenie, že život nie je len práca, jedlo a spánok. Takže keď Juraj prišiel s myšlienkou potulného projektu, ktorý môže vzbudiť rozmýšľanie o súčasnom umení aj mimo „hipsterských“ a vychytených lokalít a divákov, bola som za.“
V ich tíme pôsobilo niekoľko externých spolupracovníkov, ktorí im pomáhali nielen pri príprave projektu, ale aj počas jeho samotnej realizácie. Boli nimi študentky Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave Karolína Brenkusová a Nora Žaludeková, ale svojou trochou prispel aj utečenec Feisal z Afganistanu. S Feisalom som mala možnosť stretnúť sa osobne na finisáži projektu v Bratislave. Bol to príjemný mladý muž, ktorý sa s vami vedel porozprávať v lámanej slovenčine. Nemal problém hovoriť o tom prečo sa ocitol na Slovensku a ako sa mu tam žije. Rád si zavtipkoval a šíril okolo seba dobrú náladu. Na ceste po Slovensku im šoféra dodávky a ochrancu robil výtvarník Luboš Lorenz z Košíc. Na Slovensku je Luboš známy pre svoje zásahy na pamätníky komunistického režimu, vďaka ktorým sa niekoľko krát ocitol vo väzení. No výrazne im pomohla aj finančná podpora od Fondu na podporu umenia, Bratislavského samosprávneho kraja a Rakúskeho kultúrneho fóra.
Galéria bola vlastne vytvorená z bielej dodávky, ktorá obsahovala diela nielen vo vnútri, ale aj vonku. „Diela na vonkajších stenách boli vizuálne pútavé s dávkou humoru od Shootyho a Demjanoviča a Mitríkovej. Vnútri dodávky bola už veľmi vážna priestorová a zvuková inštalácia Lukáša Houdeka z platformy Hate free, ktorá simuluje prepravu utečencov. Na Pohode sme mali možnosť vidieť, ako ľudí jej návšteva zmenila. Návštevníci boli v dodávke zavretí v takmer úplnej tme, bez toho, aby vedeli, čo ich vnútri čaká, až po niekoľkých minútach im dôjde, že dielo simuluje presuny utečencov. Nadväzovalo obrovské človeče (3*4metre) od Danky Krajčovej, ktoré približovalo proces získania azylu na Slovensku, jednotlivé políčka boli kroky, ktoré musia reálni ľudia absolvovať a spočívajú v nekonečnej byrokracii, ktorou je Slovensko preslávené, je takmer nekonečné, nedohrateľné…
Okrem toho na Pohode viedli v rámci Potulnej galérie workshopy Kundy crew, ktoré sa k nacionalizmu vyjadrujú ako ony vravia tupými ale ja si myslím, že dobre namierenými ihlami. Ich dielo pokračuje po Slovensku ďalej v podobe nálepky, pôvodne výšivky: „Taká bola doba.“ Ďalšia práca vznikala priebežne, je to projekt rakúskej umelkyne Anny Witt, ktorá sa prostredníctvom našich mediátoriek pýtala, akú otázku si ľudia kládli, keď mali 16 rokov. Je fascinujúce sledovať odpovede a zamyslieť sa nad tým. No a pomimo diel bol podľa mňa zážitkom kontakt s mediátormi, diela nemali vytlačené popisky, ale boli sprostredkúvané ústne, dochádzalo k zaujímavej interakcii. Deti si navyše mohli vyplniť hravého a náučného detského sprievodcu.“ približuje Hana.
Galéria sa v priebehu dvoch týždňov objavila v mestách Plaveckom Štvrtku, Rohožníku, Jalovci, Liptovskom Hrádku, Čiernom Balogu, Kokave nad Rimavicou, Tisovci, Lubeníku, Jelšave, Dobšinej, Smolníku a Gelnici. Prečo si vybrali práve túto trasu?
„Trasu sme vybrali s dôrazom na obce, kde majú obyvatelia jednak sťažený prístup k rozdielnym názorom na problematiku nacionalizmu, ale aj k súčasnému umeniu. Zohľadnili sme počet obyvateľov obcí, kde bolo zaznamenané vysoké percento voličov extrémistických politických strán, historické skúsenosti obcí s fašizmom či fakt, koľko v nich žije obyvateľov „cudzincov“, „iných“ a Rómov.“
V jednotlivých mestách sa zdržali jeden deň. Často sa stretli s neochotou samotných kultúrnych pracovníkov. Naopak, ako sa sami mnohokrát vyjadrili, vyslovene negatívne zážitky nemali. Ale to neznamená, že neboli. Dôležitejšie pre nich boli tie pozitívne, keď sa obyvatelia miest pozreli na problematiku z iné uhla a potom sa s nimi púšťali do dlhých diskusii. Najväčší účinok mal tento projekt na deti. Záujem organizátorov teší natoľko, že sa rozhodli pokračovať aj budúci rok. Podarilo sa im upútať školy a preto by chceli s novými dielami pokračovať hlavne touto cestou.
