Profesorka Milča Eremiášová (1938) ma privítala vo svojom malom byte, kde sa uprostred obývačky nachádzala rozrobená práca na výstavu k okrúhlemu jubileu, ktoré bude autorka tento rok oslavovať. Stále vitálna výtvarníčka mi porozprávala nielen o svojich študentských rokoch, ale aj tvorbe či živote.
Napriek tomu, že ste vyštudovali UMPRUM (Uměleckoprůmyslová škola v Praze, pozn. red.) vašou hlavnou náplňou práce bolo učenie. Aký to malo na vás vplyv?
30 rokov som učila dejiny umenia v školskom ústave čo bola čipkárska škola. Vtedy moja čipka názorovo nevyhovovala, pretože bola príliš moderná. V roku 1961 som začínala v kancelárii a v roku 1962 som už učila techniku, neskôr paličkovanie a potom dejiny umenia a textilné technológie. Pri dejinách umenia som mala výčitky svedomia, pretože je to krásny odbor a človek by sa mu mal venovať na sto percent, pre mňa bola prvoradá čipka. V roku 1992 som prešla na súkromnú školu umeleckého dizajnu v Čejkovicích. Mala som svoj ateliér a mohla učiť čipky a výšivky, po prvý krát podľa mojich predstáv. Osnovy som si robila sama a posielala ich na ministerstvo, aby ich schválili. Objavovala som, nie ako paličkovať, ale ako čipku navrhovať. Bolo to nádherných 5 rokov, keď som skúšala a hľadala ako učiť. V roku 1996 som odišla do dôchodku.
Po skončení aktívneho učenia, ste pôsobili v Vzdělavacím spolku uměleckých řemesel v Holešoviciach. Čo vás k tomu viedlo?
K môjmu veľkému prekvapeniu som zistila, že učenie potrebujem rovnako ako paličkovanie. Vtedy ma nalákala Iva Prošková do Vzdělávacího spolku uměleckých řemesel v Holešoviciach. Tu som učila hlavne v sobotu. Pokiaľ som tam bola 6 – 8 hodín, napríklad pred OIDFA (Medzinárodná organizácia paličkovanej a šitej čipky, poz. red.), bola som tam rada. Keď už to boli iba dve hodiny, nepáčilo sa mi mať viazané soboty. Preto som skončila. Odtiaľ mi zostala skupina asi 15 žien, s ktorými sa stretávame 2 krát do roka, keď sú v Prahe Krajkářske trhy. Okrem toho, každé leto jazdíme na týždeň na chatu. Neskôr plánujeme čo budú robiť ďalšie leto. Pre niektoré je veľký problém si danú tému nakresliť, pretože to nevedia. Sama som trpela na UMPRUM, pretože som išla z gymnázia, kde nebola výtvarná. Bol to hendikep. 2/3 študentov mali nejakú umeleckú základňu. Teraz vidím ako to bolo veľmi dôležité. V spolku som niektoré naviedla, aby chodili na kreslenie, ale stále im to chýba. Navyše oni viac rozprávajú, ako urobia niečo na papieri. Je to náročné, pretože sa musím vcítiť do ich predstavivosti. Samozrejme tie čo sú blízko prídu na konzultáciu, ale posielajú to aj cez internet a to mi nepovie toľko ako v skutočnosti. A takto spolu pracujeme. Učenie neberiem ako učenie, ale odovzdávanie skúseností ďalej.
Vravíte, že učenie je pre vás odovzdávanie skúseností. Dnes však o to mladé dievčatá veľký záujem nemajú. Čím je to spôsobené?
Dnes je to veľmi dôležité, pretože na UMPRUM, sa tomu nikto nevenuje, hlavne posledných 5 rokov. V 50. rokoch sme to kládli za vinu riaditeľovi, pretože toho to nezaujímalo. Dnes je to v tých slečnách, ktoré majú záujem o štúdium na škole. Nikto sa nehlási na čipku. Na druhej strane, povedzte im že na to majú. Ale uživia sa tým? Ja som mala to šťastie, že by som sa väčšinu života uživila. Ale boli roky, keď som nezarobila ani halier. O čipku ako voľnočasovú činnosť je obrovský záujem. Ako v Prahe, tak aj v Brne a hlavne vo Vamberku, kde je to tradícia. Tam dievčatá chodia vášnivo paličkovať. Ako maturitný odbor to však nie je.
Na UMPRUM ste študovali najskôr u Emílie Paličkovej a neskôr ste prešli do ateliéru profesora Kýbala. Aké bolo u nich študovať a v čom to ovplyvnilo vašu tvorbu?
Mala som šťastie, že som v 50. rokoch mohla študovala na UMPRUM u Emílie Paličkovej. Potom ju dali do penzie a nás spojili s profesorom Kýbalom na všeobecný textil. Neskôr povedali, že kto chce môže čipku robiť tri semestre aj so štátnicou. V Kýbalovom ateliéri sa mala robiť ako semestrálna práca tapiséria na tému vlastného autoportrétu. Mne sa páčilo čo som nakreslila, ale profesor povedal „Milča upaličkujte čokoľvek.“ A za to som dostala cenu ateliéru. Aj preto, že sa veľa ľudí čipke nevenovalo. Paličková na UMPRUM ale učila inak ako sa učilo na školskom ústave. Bola absolútne výnimočná. Ako na učiteľku sme na ňu nadávali, ale sama som potom pochopila, že je to tiež spôsob učenia. Moc nám toho nepovedala, bola to taká drobunká, mlčanlivá, stará pani. Jeden semester nám dala robiť 1,5 metra dlhé pásy, niekto spravil za semester jeden, ja som spravila päť. Ona tie pásy prešla a povedala to by šlo. To bola od nej najväčšia pochvala. A potom nie a čipka ležala na zemi. Vzala si tam pani Jitku, ktorá bola učiteľka paličkovania v školskom ústave a každé poobedie od jednej do piatej tam sedela a mohli sme za ňou kedykoľvek prísť, aby nám poradila. Spravila som asi 12 prác aj keď sa nepaličkovalo, ale iba kreslilo. Robila som kvetinky a Paličková vtedy hovorila, tak to nejako pekne zapaspartujte a ja to priložím, aj keď sa to nehodnotí. Vtedy som nedostala ani trojku, bola som taká slabá v maľovaní. Zrejme cítila, že z tej čipky niečo bude a nechcela aby ma vyhodili, tak to priložila a skrátka ma obhájila. Dávala mi špeciálne úlohy a za každý týždeň som jej ich musela priniesť. Raz som priniesla šípovú ružu a povedala to by šlo. Ale na zvyšné nie a nepovedala v čom sa líšia. Hodiny som nad tým sedela a uvažovala, prečo sa jej toto páči a tie ostatné nie. Bola to tiež cesta, pretože sme na to museli prísť samy. Človek musel sám hľadať v čom je rozdiel. Tým nás veľa naučila. Nechala nás nad tým samostatne uvažovať. Opakom bol profesor Kýbal. „Milča, myslím na vás aj keď spím, vymyslel som vám štátnicu“. To bolo prvé stretnutie po prázdninách.Vzorné žiačky boli tie, ktoré vraveli: „A pán profesor je to tá farba čo ste mysleli?“ Ja som to odmietala. Predsa chcem robiť farbou, ktorou chcem ja a nie farbou, ktorú chce pán profesor. Vtedy mi vymyslel niečo s čím som veľmi nesúhlasila a tak som to musela pretromfnúť. Musela som vymyslieť niečo lepšie ako on. Čiže sa dá povedať, že on ma takto vybičoval. Absolútny kontrast týchto dvoch kantorov. Ale neviem povedať čo bolo lepšie. Áno viac som dôverovala pani profesorke. On bol textilák, ale venoval sa inej technike ako čipke. Choval sa k čipke hrubo. Prial si tie pásy a potom ich všelijako zmotal a zmačkal, že toho polka nebola vidieť. Vidíte ako dlho to trvá, aké je to náročné, máte pocit, že každá nitka musí byť viditeľná. A čo robím ja dnes iného? Ja to tiež stočím a je z toho polka preč. Preto som išla na ašpiratúru. Zrazu začal robiť so študentami niečo nové.
Predtým ako ste prišli na UMPRUM ste nikdy nepaličkovali?
Nie. A to som výnimka, pretože všetky vedia viacero techník a ja iba paličkovanie.
Čím vás technika zaujala?
Paličkovanie je geniálne v dvoch veciach. Za prvé: ovládate každú niť samostatne. Na rozdiel od tkania. Páčia sa mi práce čo robila Paličková. To tieňovanie v najjemnejšom a tak ďalej. Technika je pracná, keď ju chcete robiť dobre. A druhá vec, že keď to robíte celé v tej šírke musíte myslieť pomaly. Pretože, keď kreslíte, čiara ide šialene rýchlo, pri paličkovaní je to iné. Ja tvrdím, že každá niť si povie kam chce. Samozrejme musí byť aj návrh a kompozícia. A je jedno či je to postava alebo strom. Takže ako vám niť visí na paličke, počítate, že ňou pôjdete určitým smerom a vidíte ako si ju tam dáte, ale nakoniec to nebude ono, pretože ona chce ísť na druhú stranu. Tvrdím, že musíte poslúchať nite, oni samé si povedia kam chcú ísť. Čiže tak nejak splyniem s tou prácou. Pre mňa sú dôležité kontrasty hustého a riedkeho. Nie je dôležité či je to polpár (polohod) alebo krútený pár, ale že miestami je plocha úplne hustá a potom sa to rozíde, ako keď tieňujete. A to bolo to čo ma zaujímalo. A potom bola dôležitá farebnosť.
Kde hľadáte inšpiráciu k svojim prácam?
Inšpirovala som sa hudbou a architektúrou. Celý život som mala rovnaké témy, ktoré som opakovala. Koncom života ma veľmi ovplyvnili vnúčatá. Často som ich strážila. Oni majú to neskutočno. Predškolňata majú fantáziu ako surrealisti. S vnukom sme sa raz spolu hrali a mal plyšového medveďa a k tej scénke potreboval parťáka a jediné čo našiel bola ceruzka a jemu to bolo jedno. Takže ma priviedli k určitej hravosti. Mám pocit, že všetko tematicky dôležité som už vyčerpala a teraz sa jednoducho môžem hrať ako deti. Náhle som začala robiť abstrakcie. Sú to rôzne veci hlavne také jednoduchšie, guličky a podobne. A potom som bola pri červenom mori, šnorchlovať. A tam som videla v mori veľa rýb, ktoré ma inšpirovali. Spravila som ich asi 20 alebo 30. Pretože sme mali s bratom foťák pod vodu, ale nebol taký kvalitný, tak som si pomáhala knihami, aby som vedela ako naozaj vyzerajú. A vtedy ma uchvátil podmorský svet. Potom som si vymýšľala vlastné ryby a robila som aj tie rozprávkové pre vnúčatá.
Väčšinu svojich prác máte zasadených do prírodných materiálov alebo trojrozmernej konštrukcie.
Moju ďalšiu výstavu budúci rok vo Vamberku, k príležitosti okrúhleho výročia, chcem postaviť práve na tom, že u modernej čipky nie je najťažšia čipka, ale samotná adjustácia. Keď som prišla na UMPRUM k profesorke Paličkovej, vtedy sa ešte všetko robilo ako užité. Jej dielo Slniečko je prikrývka na stôl, ale dnes sa to vystavuje pod sklom. Ona nás viedla, k tomu, aby sme to robili inak. Niekto sa chytil a niekto nie. Pamätám si na strojovú sieť, kde sme si každá našili svoje veci. Vtedy to bol objav. Odniekiaľ sme dali dole skla o veľkosti 70 x 100cm, tak sme to medzi ne zavesili a dali to na stenu. A do rána to spadlo, pretože tie sklá boli ťažké. Na klauzúrach sme od komisie dostali plný počet bodov, celý ateliér.
Na škole ste pracovali bez predlohy iba na holom valci, prečo?
Profesorka Paličková si vymyslela, že máme robiť jednotlivé veci, figúr, skrátka čo chceme. Vtedy sme si to u nej nemohli nakresliť. To bolo hrozné. Ona chcela aby to bolo uvoľnené, krajkové, aby nás ta kresba nezväzovala. Ale priznám sa, že my sme tie panáky (predlohy) mali schovane pod stolom, aby to proporčne sedelo na valci (herduli, poduške). Teraz čo môžem tak robím na plochých západoeurópskych poduškách. Tam vidím proporcie panáka od hlavy až po päty. Profesorka chcela aby sme si niekoľko párov nití zavesili na valec a paličkovali. Tým nás chcela donútiť k tej krajkovitosti. A mne to tak veľmi sadlo, že som v tom pokračovala, či už vo figúrach alebo architektúre. Dokonca tak, že som potom robila pre Mozartinu výstavu a ako tému som si vybrala barokové záhrady.
Z čoho ste čerpali námety pre diela k tejto výstave?
Ja vravím, že mojím druhým domovom je Rudolfinum. Inú hudbu nepočúvam. Doma mám pustenú Vltavu alebo Klasik. Rodičia ma k tomu odjakživa viedli. Tak som sa dostala k Janáčkovi. To bola prvá vec, kde som vedela, že musí byť farba. Nielen že to bolo zasadené do prírodného rámu zo surového dreva, ale muselo to byť aj farebné. Bolo to prvý krát čo som použila farby a už som pri nich zostala. Na výstave v Mozartine som mala barokové schodisko a okno z Bertramky. S Mozartom to nemá nič spoločné. Ale vždy to smerovalo tak trocha k tej hudbe. Bola to atmosféra tej doby.
Takže ste nikdy predtým farby nepoužívali?
Predtým biele v základe alebo biele režné. Napríklad vtáka ohniváka som farbila atramentom a takými hroznými vecami. To bolo ružové a zlaté. Sen noci svätojánskej je vo vykotlanom, vyhoretom strome. Volal kamarát z Turnova, šperkár, že to našli niekde na trati a či to nechcem. No samozrejme, že som chcela. Vždy som mala okolo seba dobrých ľudí, ktorý mi takto pomáhali. Neviem háčkovať, pliesť, žiadnu inú ručnú prácu, jedine paličkovanie, ako keby som mala v ruke štetec. Je to výtvarný prostriedok. Pre mňa to nie je ručná práca. Jednoducho miesto s farbami pracujem s niťami. A práve to paličkovanie mi dovoľuj, že s každou môžem pracovať zvlášť.
Mnoho z vašich prác sa dostalo do zbierok múzeí, nielen na území Čiech, ale aj v zahraničí. Ako k tomu prišlo?
Prvá práca inšpirovaná Janáčkom bolo V Mlhách, je široká 2,5 metra a je najslávnejšia. Je to niekoľko bielych k sebe zošitých plôch. Viselo to v Bruseli v Královskom historickom múzeu. Typ múzea ako je naše národné. Ešte je múzeum čipky, ale to je taký malý 4 poschodový domček, kde na každom poschodí je jedna miestnosť. Keď bola táto čipky na výstave, všimla si ju riaditeľka čipkárskeho oddelenia v Milluse a cez Art centrum ho kúpila. Dokonca keď v 70. rokoch vyšla kniha 500 rokov európskej čipky, tak na poslednej strane je práve V Mlahách. Cyklus diel Po zarostlém chodníčku som venovala Moravskému zemskému múzeu, aby to nebolo niekde v pivnici. Podarilo sa to aj vďaka pani Bielohlavkovej. Potom som získala dve drevené obruče na buben. Spoločnosť Bohuslava Martinu ma vtedy pozvala na besedu o mne a o tom ako prenášam hudbu do paličkovanej čipky. Tam sme práve tieto diela z obruče mali zavesiť. A tak veľmi to do toho priestoru sadlo, ako keby tie steny na to čakali. Mám s nim zmluvu o výpožičke, ale chcem aby to prerobili na dar. Dohodla som sa so synom, pretože on bude všetko dediť. Bude to jednoduchšie. Je to tam kde to patrí.
Vaša prvá výstava bola vo Švédsku, ako si na toto obdobie spomínate?
V roku 1967 som sa rozviedla a hneď potom prišla do iného stavu. Ale hlavne som mala výstavu vo Švédsku. Tam som ešte inštalovala bez skiel. Výstava mala 10 metrov štvorcových a začala v Lundu. Potom bola na ďalších troch miestach. Do Štokholmu som išla, pretože v Lunde to malo veľký úspech. Dostala som priestor, ktorý bol o trocha väčší ako horná časť Mánesu. Bolo tam 8 vitrín a rektor vysokej školy umeleckej v Štokholme, mi to vďaka úspechu výstavy v Lunde ponúkol celé. To bol júl a výstava sa mala začať prvého decembra. Mala som manžela, ktorý bol scénograf a vravel mi, že sa s ním nemôžem rozviesť, pretože mi to spraví. Chcel aby som na dve steny spravila trojmetrové figúry. Aj tak som sa rozviedla a výstavu mi nakoniec inštaloval Jan Kaplický, ale to iba preto, že som bola zúfala. Mala som zo svojho muža mindráky. Myslela som si, že to dovtedy neurobím. Vtedy som išla za pani Kaplickou, ktorá mi bola ako kmotra. Ona mi povedala jedinú vetu, ktorá mi potom po celý život pomáhala z mindrákov: „Tak nedělej to, co neumíš a rob to co umíš“. Je to jednoduché. Takže miesto tých panákov som sa nechala inšpirovať fotkami zo zámku Kux. Nikdy som tam nebola, ale tie sochy boli úžasné. Tu vôbec nejde o ľudské proporcie, nevidíme tu kde je ruka a kde noha. Iba to vlá a má to pohyb. Do decembra som potom spravila dve barokové, 3 metrové figúry. Jedna je vo Vamberku a druhú kúpili do Chebu. Pomohli mi to robiť dievčatá z paličkovania. Malo to veľký úspech. Ďalšie dva roky som musela paličkovať tie čipky, robila som ašpiratúru. Kýbal odišiel do dôchodku a hlavne bola som v inom stave. Nemala som pocit, že do tej školy patrím. Ašpiratúra bola úspešná, oponentom mi bola doktorka Kýbalová. Keď som potom mala výstavu u Čapku tak mi priatelia vraveli, že sa mi splnil sen, pretože ten priestor bol plný. V 68 sa toho veľa zmenilo. Dovtedy spravili výstavu automaticky každému. Mne povedali už iba áno je to dobrá práca, ale výstava nebola. Trvalo to ďalšie tri roky, kým som si ju vyboxovala. Takže som sa najskôr preslávila vo Švédku a až potom doma.
Aké to bolo zvládnuť tvoriť, učiť a ešte aj vychovávať syna?
On otca nemá, dokonca ani v rodnom liste. Vtedy sme mali ešte tragédiu v rodine, kedy zomrel môj otec. Bývala som v byte vedľa. Ten bol spravený z otcovej bývalej ordinácie. Mama sa chytila výchovy dieťaťa a všetka láska a pozornosť išla po smrti otca k nemu. On to bral až do jej smrti, že sme síce mama a babička, ale k sviatku matiek maľoval dve srdiečka, kúpil dva kvietky. On si uvedomoval ako mi pomáha. Takže som tri roky, okrem leta, kedy sme chodili do Bulharska, pracovala. A keď som pracovala tak som spala 2 až 4 hodiny. Keď som spala 5 hodín už som si to vyčítala.
Neboli ste potom veľmi vyčerpaná? Alebo vás tvorba dobíjala energiou, tak že ste nepotrebovali spánok?
V mladosti som to mala tak, že keď som spala tak málo, v podvečer som si musela na hodinku ľahnúť. V noci sa najlepšie robilo, pretože vás nič nerušilo. Teraz už nie. Vydržím hodinu a pol doobeda, hodinu a pol poobede. Potom som už vyčerpaná. A to iba preto, že mi spravili tie oči. Mám degradáciu sietnice. Pred troma rokmi som paličkovanie zabalila. No mala som z toho depku a potom som zistila, že v tej menšej miestnosti, kde spávam, musím mať aspoň paličky, klbká a ten paličkovací neporiadok. Aj keď som to nerobila. A tým, že teraz môžem mám duševne obrovskú energiu.
Teraz už nekreslíte podvinky?
Čo by som nekreslila. Občas odo mňa chceli aby som robila podvinky do časopisov. To som odmietla. Podvinok na svoju vec si nakreslím. Už ani z jemných bielych nití nemôžem robiť čipky. Pred rokmi som si vravela, že nebudem robiť priestorové veci, budem robiť pano, aby sa to dalo zrolovať, dobre sa to prenáša a nezaberie to nič.
Stali sa pre vás prirodzenejšie priestorové veci ako ploché?
Ano, vlastne tie už ma nebavia a nenapadajú. Viacej myslím v priestore.
Podľa čoho si vyberáte materiál? S akým sa vám pracuje najlepšie?
Samozrejme najlepšie sa paličkuje klasickým paličkovacím ľanom. Ale pretože, ak mi ide o farby, tak je mi to úplne jedno. Teda pokiaľ to nie materiál, ktorý veľmi pruží. Skúšala som gumičku, ale to veľmi nejde. Alebo, keď sa to moc trhá, že nie je krutené. Vyzerám ako blázon, keď prídem do galantérie. Vždy mi ide o farbu. Keď som prišla do textilnej galantérie, vravím: „Toto, toto a toto.“ A oni mi vravia to je vlna, toto bavlna a toto syntetika. Ale mne to bolo jedno. Myslia si, že to kupujem na pletenie alebo háčkovanie. Keď sa to trhá pomáham si tým, že pridám niť v rovnakej farbe, aby sa to spevnilo. Zo švédska som si navozila najrôznejšie nite. Keď som sa sťahovala 4 tašky som priniesla do centra v Holešoviciach. Skrátka, celý život som zbierala materiál a stále mám chuť paličkovať. Aj teraz mám v pivnci 4 kufre.
