„…je to vážna vec,
už len byť nažive
v toto čerstvé ráno
v zlomenom svete.“
(Mary Oliverová:Pozvánka)
Na rannú, čistú oblohu vstupujú mraky, jeden sprevádza druhý. Prichádzajú, odchádzajú. Ich pohybom sa menia aj myšlienky [Dnes prestanem sladiť kávu, alebo najneskôr zajtra. Uškodí ak mu poviem, že sa mi páči jeho hlas, keď ma osloví? Mala by som sa viac stotožniť s Bejrútčanmi.] a akoby ich atmosférické javy pomaly prečistili. Zrazu mi napadne, čo som sa o oblakoch kedysi dozvedela. Nemá to ale nič so stratosférou a kumulonimbusmi. O to viac s dušou a mysľou. Tak poďme!
„Pozorovanie prospieva duši“ – hovorí Adam Alter, americký profesor, a uvádza na scénu oblaky. Vysvetľuje, že pozorovanie je jasnejšie práve vtedy, keď to jasno na oblohe chýba. Práve vtedy, keď je oblačno. Akoby sme sa v melanchólii počasia snažili nájsť riešenia na naše otázky. Na naše najosobnejšie otázky. Nachádzame v nej odpovede, alebo aspoň inšpiráciu ich hľadať. Mraky prichádzajú, odchádzajú.
Už sa nám zdá o niečo viac odpustiteľné, že sa umelci vracajú k oblohe tak veľmi často. Biele, nebeské oblaky, cez ktoré presvitajú lúče slnka ako božský dotyk. Tie na nás zazerajú z renesančných malieb. Mne sa vždy zdalo že je to východisko z tmy. Súčasný kanadský básnik Mark Strand námzasemilýmhlasom rozpráva o metafore oblakov ako o „myšlienkach bez slov“. Mary Oliverová nás obohacuje svojím jednoduchým a človeku tak veľmi blízkym slovníkom vo svojej poézii o Oblakoch. Držiteľka Pulitzerovej ceny porovnáva javy ovzdušia so zázrakmi, ktoré si v našom srdci svoje miesto s ľahkosťou nájdu. Znie to tak veľmi jednoducho.
Vypijem si svoju zalievanú kávu, troška cukru sa stále mieša s gruntom na dne hrnčeka, pomaly dvíham hlavu a ešte raz sa pozriem na pastelovo-olejové farby nad sebou [zajtra sa všetko vyrieši, dnes som nažive].
